Filiálka

Rok 1634 sa do dejín farnosti Ružindol zapísal ako rok  viacerých významných zmien v dovtedajších dejinách farnosti. Farský kostol dostal nové patrocínium a farnosti pribudla filiálka Biely Kostol. Pôvodne sa tu nachádzal kostol zasvätený sv. Martinovi a mal tiež svoju bohatú históriu. Toto patrocínium je 10. najrozšírenejšie na Slovensku a patrí k najstarším druhom zasvätení. Najstarší opis kostola pochádza už zo spomenutého roku 1634 a je veľmi stručný. Kostol bol ohradený a priestor v jeho okolí slúžil ako cintorín. Mal jeden malý zvon. Jezuiti, ktorým patril Biely Kostol od roku 1630 až do zrušenia ich rádu v roku 1773, sa postarali aj o opravu Kostola sv. Martina. V roku 1721 Spoločnosť Ježišova zabezpečila a sama financovala reštaurovanie kostola. Z architektonického hľadiska išlo o pomerne jednoduchú stavbu s vežou a zvonom. Kostol nemal sakristiu. V interiéri chrámu dominoval hlavný oltár s obrazom sv. Martina, patróna kostola. Dopĺňalo ho 5 zobrazení Panny Márie. V tabernákulu sa uschovávali kalichy s paténami a kalichové látky. Farnosť mala len 1 monštranciu a kňaz ju vykladal k poklone iba vo farskom kostole. Bočný oltár s obrazom Krista Spasiteľa a sochami Panny Márie a sv. Jána umiestnili na ľavú stranu kostola. Kňazskú katedru zhotovili z dreva a nafarbili ju. Lavice v kostolnej lodi usporiadali do 2 radov. Na stenách viseli 4 obrazy, darované Spoločnosťou Ježišovou. Strechu kostola pokrývala škridla. Vo vizitácii z roku 1731 sa nespomína  organ. Zapísaný je až v Baťániho vizitácii z roku 1782. Na drevenom chóre sa nachádza organ s 3 mutáciami, bez píšťal. Do interiéru kostola pribudla v tom období aj drevená spovedelnica. Treba podotknúť, že kostol mal vlastné liturgické vybavenie a nebol odkázaný na farský kostol. Prítomnosť jezuitov v obci prospela aj kostolu. Nepriaznivá situácia nastala zmenou vlastníctva. Po zrušení rádu jezuitov  odkúpil Biely Kostol od Uhorskej kráľovskej komory Anton Brunšvick st. z Dolnej Krupej. Odkúpený majetok Brunšvikovci od roku 1790 prenajímali. Prvým árendátorom sa stal na 6 rokov Jozef F. Skolonič. Druhú nájomnú zmluvu uzavreli s Alojzom Bartakovičom na 4 roky. Aj ďalší bielokostolskí nájomcovia využívali viac kaplnku v areáli kaštieľa a na stav filiálneho kostola akoby zabudli. Vizitáror v roku 1813 poznamenal, že kostol sv. Martina vo filiálke chátra. Kňaz tu slúžil sv. omšu štyrikrát v roku, v predpísané sviatky. V roku 1847 sa vo filiálnom kostole slávila už len 1 bohoslužba, a to vo sviatok patróna sv. Martina.

Na začiatku 20. storočia stála v obci už len kaplnka sv. Rozálie, ktorá však chátrala. Preto si občania chceli postaviť nový kostol. Začali sa robiť zbierky a miestny kňaz Viliam Ujhély dal vyhotoviť plán kostola. Bol ale veľmi honosný, teda aj príliš nákladný a keďže obec bola chudobná, musela sa realizovať oveľa lacnejšia stavba. Za vzor si vzali kostol v Trnave na Kopánke. Základný kameň bol posvätený 7. júla 1940. Súhlas k stavbe dal vtedajší trnavský biskup Mons. Pavol Jantausch. Na radosť všetkých sa kostol podarilo postaviť počas pätnástich mesiacov a na sviatok Krista Kráľa 25. 10. 1941 bol slávnostne vysvätený. Kostol je jednoľodový, sakristia je pripojená z boku na južnej strane a má vlastný vonkajší vchod. Strecha bola pôvodne škridlová, neskôr nahradená plechovou. Veža kostola je umiestnená na západnej strane. Ku priečeliu veže veriaci aj s pomocou obce pristavali prístavbu. Do kostola sa teda vchádza z dvoch strán, pričom ľavý vstup je bezbarierový. Na priečelí svätyne sa dnes nachádza okrúhle okno s umeleckou vitrážou. Na svätostánku je umiestnená socha Krista Kráľa, ktorému je kostol zasvätený. "Hody" sa tu podľa tradície slávia v poslednú októbrovú nedeľu.