Piata bolesť - smrť Krista na kríži

S pojmom Turíc je spojená predstava radostných chvíľ, zavŕšenia Ježišovho víťazstva nad smrťou. To však neznamená, že by Duch Svätý v človeku nepôsobil aj v náročných životných krízach, aj uprostred najbolestnejších situácií. Živým príkladom takéhoto pôsobenia Ducha Svätého je Panna Mária, aj keď stojí pod krížom.

Anjelov prísľub pri zvestovaní, že na ňu zostúpi Duch Svätý a zatôni ju moc Najvyššieho, bol prísľub platný pre všetky situácie jej života. Ona je dôkazom platnosti  slov Prvého listu Korinťanom, že „nik nemôže povedať: Ježiš je Pán, iba ak v Duchu Svätom“. Veď ona, práve zatônená Duchom Svätým sa dozvedá, že jej Syn bude Synom Najvyššieho, že on bude v najplnšom zmysle slova "Pán". Jej Fiat bolo ovocím Ducha podobne ako slová jej príbuznej Alžbety, naplnenej Duchom Svätým, že ona je Matkou Pána.

No okrem týchto radostných chvíľ  napĺňal Duch Svätý Matku Božiu aj v čase piatej bolesti počas Ježišovho umierania, v najbolestnejších okolnostiach jej života. Bol to vskutku Duch Najvyššieho, Duch Svätý, ktorý Matku Božiu posilňoval veriť napriek všetkej beznádeji, vrcholiacej na Golgote, že o jej odsúdenom a potupenom Synovi stále platia slová Zvestovania ako o Synovi Najvyššieho.  Boží Duch ju posilňoval veriť, že "jeho kráľovstvu nebude konca", hoci ho korunovali tŕním, hoci ho vysmiali ako kráľa, hoci vydýchol volajúc "dokonané je".  Bol to Svätý Duch, ktorý Márii pomáhal veriť, že tento popravený muž je naozaj "požehnaný plod jej života". Duch ju zatôňoval uprostred bezmocnosti prežívanej pri brutálnom pribíjaní jej Syna na drevo, pri počúvaní posmešných výziev zachráň sám seba, pri spomienke na prísľub vyrieknutý opäť pri Zvestovaní, že "Bohu nič nie je nemožné". Ona je mocou Ducha  posilňovaná pri pohľade na Nevinného, ktorý na seba vzal všetky hriechy sveta. A práve tých hriešnikov dostáva z kríža za synov a dcéry: Hľa tvoj syn, hľa tvoja Matka. Pri Zvestovaní prijala pod srdce a do srdca Záchrancu ľudstva, teraz do srdca duchovne prijíma ľudstvo samo: akési nové zvestovanie tesne pred odovzdaním Ducha: prijíma za svoju celú civilizáciu reprezentovanú apoštolom Jánom, ktorého verná prítomnosť – paradoxne - evokuje neprítomnosť ostatných. Duch, ktorý sa pri stvorení vznášal nad vodami a ktorý pri vtelení naplnil Máriu, sa  vznáša aj nad golgotskými výjavmi, cez ktoré sa v bolestiach rodí nové stvorenie.

Na začiatku Ježišovho pozemského života Máriu zatônil Duch Svätý, teraz na jeho zdanlivom konci on sám odovzdáva svojho Ducha v Máriinej prítomnosti, pred chvíľou oslovenej slávnostným "Žena". Ona mohla najlepšie rozumieť onomu výdychu, ktorý  v skutočnosti predznamenal prvý nádych do nového života po Kristovom vzkriesení. Bude to táto Žena viery a nádeje, ktorá bude s rodiacim sa spoločenstvom Cirkvi očakávať vyliatie Ducha, ktorého účinkovanie sprítomňovala svojou skúsenosťou, svojou vernou prítomnosťou. Pomáhala očakávať toho, komu ona sama načúvala  od počiatku. Pomáhala očakávať toho Ducha, ktorý nasledujúcim generáciám pomôže uskutočňovať jej naliehavú výzvu, zaznievajúcu z Kány Galilejskej: nech ľudia urobia "všetko, čo im povie", čo im povie jej syn: Ježiš Kristus.

Duch Svätý pôsobí aj dnes, nie jeho vyblednutá nostalgická verzia, ale s rovnakou silou, ako pôsobil v Matke Božej a všetkých, ktorí jej Syna prijali za svojho osobného Spasiteľa a Vykupiteľa. Kresťania aj dnes potrebujú toho Ducha, ktorý v nich udrží a posilní vieru. Aj oni prežívajú moderné vydania piatej mariánskej bolesti: ukrižovaná ľudská dôstojnosť, čistota, rodina i vzťahy sú sústavnou výzvou čerpať Ducha sily, mužnosti a bázne pre odvážne svedectvo. Svedectvo o najzákladnejších hodnotách existencie človeka, spoločenstva i celej spoločnosti. Iba pod vanutím Ducha Svätého je človek schopný ísť proti prúdu, lebo iba s ním možno vyznávať Pána. O tohto Ducha prosme i dnes na príhovor Sedembolestnej