3. katechéza
5. článok viery: Verím, že tretieho dňa vstal z mŕtvych
Sv. apoštol Pavol píše: „Ak nebol Kristus vzkriesený, potom je márne naše hlásanie a márna je aj vaša viera.“ Ježišovo zmŕtvychvstanie je predovšetkým potvrdením všetkého, čo robil a učil. Je splnením prisľúbení Starého zákona, všetky proroctvá, ktorými Boh dával vyvolenému národu nádej, v jeho živote, utrpení, smrti ale aj zmŕtvychvstaní sa naplnili. Je to najväčší zázrak všetkých dôb a potvrdzuje pravdu o jeho Božstve. Je zavŕšením vtelenia Božieho Syna a jeho poslania.
Prvá vec s ktorou sa stretáme v rámci veľkonočných udalostí je prázdny hrob. Sám o sebe nie je priamym dôkazom, ale je dosť podstatným znamením. Veď keď prichádzajú k hrobu apoštoli Peter a Ján, vidia, že plachta, ktorou bol prikrytý a šatka, ktorú mal na hlave, sú poskladané a každá na inom mieste. Toto je argument, že Ježišovo mŕtve telo nebolo ukradnuté, a taktiež neprítomnosť jeho tela nemohla byť ľudským dielom, ale dielom Božím. Druhým vážnym dôkazom Ježišovho zmŕtvychvstania boli jeho zjavenia. Prvé sa s ním stretli Mária Magdaléna a iné ženy, ktoré prišli jeho telo pomazať, nakoľko bol pochovaný narýchlo. Potom sa zjavuje apoštolom, ktorí sa stávajú odvážnymi ohlasovateľmi a živými svedkami jeho zmŕtvychvstania. No tiež aj im trvalo určitý čas, pokiaľ to dokázali prijať (napr. taký apoštol Tomáš). Preto neobstojí domnienka, že zmŕtvychvstanie je iba výplod viery apoštolov. Vzkriesený Kristus nadväzuje so svojimi učeníkmi priame vzťahy, necháva sa nimi dotýkať a jedáva s nimi, aby uznali, že nie je duch, ale hlavne, aby sa presvedčili, že vzkriesené telo, s ktorým sa im ukazuje, je to isté, ktoré bolo umučené a ukrižované, nakoľko ešte nesie stopy jeho mučenia. Zároveň však má aj nové vlastnosti osláveného telo: napr. už sa nenachádza v čase a priestore, preto môže vojsť aj cez zatvorené dvere. Nie je to ako vzkriesenie Lazára, či Jairovej dcéry. Títo ľudia museli znovu umrieť, ale Kristus nie. On svojou smrťou nás oslobodzuje od hriechu a svojím zmŕtvychvstaním nám otvára prístup k večnému životu. Je zdrojom a zárukou nášho budúceho vzkriesenia. Veď ako všetci umierajú v Adamovi, tak zasa všetci ožijú v Kristovi, opäť píše sv. apoštol Pavol. Na základe tohto všetkého je Kristovo zmŕtvychvstanie základným predmetom a pravdou katolíckej viery Cirkvi. Sv. Otec Benedikt XVI. hovorí: „Udalosť Ježišovej smrti a zmŕtvychvstania je srdcom kresťanstva, stredobodom našej viery, je to mocný pohon našej istoty, silný vietor, ktorý odoženie akýkoľvek strach a neistotu, akúkoľvek pochybnosť a ľudskú vypočítavosť.“
6. článok viery: Verím, že vystúpil na nebesia,
sedí po pravici Boha Otca všemohúceho
Nanebovstúpenie znamená vstup Ježišovho človečenstva do božskej slávy, v ktorej naveky zostáva s Otcom. Sv. Ján píše: „Nik nevystúpil do neba, iba ten, čo zostúpil z neba, Syn človeka.“ Ježiš Kristus nám takto predobrazuje, že sa ako údy jeho tela, aj my dostaneme do nebeskej vlasti. Je to vlastne korunovaný záver vykupiteľského diela. Ježiš viackrát predpovedal svoje nanebovstúpenie a na 40. Deň po zmŕtvychvstaní to aj uskutočnil pred mnohými svedkami. Zaujíma čestné postavenie pred anjelmi a svätými, má účasť na cti a sláve, kráľovskej a sudcovskej moci Boha. Teraz už sedí po pravici Otca. Je síce s konečnou platnosťou u Boha, ale predsa novým spôsobom, skrze Ducha Svätého, je neustále prítomný vo svojej Cirkvi a vo svete. Výraz „sedieť po pravici Otca“ znamená odovzdanie moci, slávy a kráľovstva Synovi človeka. Vstúpil raz navždy do nebeskej vlasti a prihovára sa za nás ako prostredník, ktorý nám bez prestania zaručuje zosielanie Ducha Svätého.
7. článok viery: Verím, že odtiaľ príde súdiť živých i mŕtvych
Ako Vykupiteľovi sveta Kristovi patrí plné právo definitívne súdiť skutky a srdcia ľudí. Toto právo získal svojím krížom. Práve preto zomrel a ožil, aby vládol aj nad mŕtvymi, aj nad živými. Jeho kráľovstvo je už prítomné v jeho Cirkvi, ale ešte nie je zavŕšené príchodom kráľa na túto zem, nie ako príchod dieťaťa, ale ako príchod sudcu s mocou a veľkou slávou. Súd sa tu chápe ako rozhodnutie o konečnej spáse alebo zatratení človeka. Rozlišujeme všeobecný súd, to je ten na konci sveta a osobný súd, ktorý nastáva po smrti človeka. Tomu, kto odmieta lásku, nedokáže pomôcť ani Kristus; taký človek odsudzuje sám seba. Pri týchto súdoch len vyjde najavo, na denné svetlo plná pravda o všetkých ľuďoch, veciach, myšlienkach a udalostiach. Rozsudok vynesený pri osobnom súde, ktorý sa koná hneď v okamihu smrti, t. j. len čo duša opustila telo, tak táto duša odchádza podľa svojho stavu do:
Pekla ( ak sa nenachádza v milosti posväcujúcej)
Očistca (ak je v milosti posväcujúcej, ale nie je očistená od všedných hriechov)
Neba (ak je čistá, bez hriechov a trestov za ne)
Peklo je stav a miesto večného trestu zlých duchov a zatratených ľudí. Je to trvalý stav duší, ktoré opustili telo v stave odlúčenosti od Boha, t. j. v stave ťažkého hriechu. Zatratenie je slobodnou voľbou človeka tým, že sa vzoprie Božej milosti. Na základe toho trest pekelný spočíva v tom, že zatratení nedosiahnu videnie Boha. Nie sú schopní ho milovať, ani blížnych, ba ani seba samých. Keďže je človek predurčený k láske, ide o nepredstaviteľnú bolesť.
Očistec je prechodný stav a miesto duší, ktoré opustili telo v posväcujúcej milosti, ale sú obťažené ešte nejakými časnými trestami za hriechy, alebo ľahkými hriechmi. V očistci duše trpia, lebo sú dočasne vylúčené z videnia Boha. Je to bolesť spojená s výčitkami svedomia. Duše v očistci sú odkázané na Božie milosrdenstvo, modlitby a prosby Cirkvi putujúcej. Preto je potrebné využívať odpustky, obetovať sv. omše za svojich drahých, aby boli očistení a mohli dosiahnuť blažené videnie Boha.
Nebo je stav a miesto nadprirodzenej večnej blaženosti anjelov a spravodlivých ľudí, spočívajúcich v priamom videní Boha. Dokonalý život s Najsv. Trojicou, spoločenstvo života a lásky s ňou, s Pannou Máriou, s anjelmi a so všetkými svätými sa volá nebo. Je to posledný cieľ človeka a naplnenie jeho najhlbších túžob, stav vrcholnej a definitívnej blaženosti. Žiť v nebi znamená byť s Kristom.
Posledná vec, o ktorej dnes budeme uvažovať je problém sťahovania duší – reinkarnácia, obzvlášť u mladých dnešnej doby veľmi rozšírená téza. Táto chybná náuka hlása, že duše po smrti, ktoré nie sú celkom čisté, znovu prídu na svet v inom tele, kým sa neočistia. Táto náuka je proti Božiemu zjaveniu. Nakoľko človek na konci sveta pri poslednom súde bude vzkriesený s dušou, ale i telom. A taktiež táto náuka je nebezpečná, lebo človek skrze ňu sa stáva pohodlným prijať na seba námahu, snaženie sa a vytráca sa povinnosť zdokonaľovať sa. Aby sme sa dokázali zdokonaľovať, dáva nám Kristus svojho Ducha i svoju Cirkev.