4. katechéza
8. článok viery: Verím v Ducha Svätého
Znamená vyznávať, že Duch Svätý je jedna z osôb Najsvätejšej Trojice, jednej podstaty s Otcom i Synom. Pôsobí od začiatku až do zavŕšenia Božieho plánu našej spásy. Prichádza do nášho srdca, aby sme ako Božie deti poznávali svojho nebeského Otca. Symbolmi tretej božskej osoby sú voda – znak nového narodenia, pomazanie – naznačuje vyvolenie samotným Bohom, oheň – symbol sily pôsobenia Ducha Svätého, holubica - spočinutie v čistom srdci človeka, oblak a svetlo, ruka, prst... Ježiš plne zjavuje tohto Ducha, až keď on sám bol oslávený svojou smrťou a svojim zmŕtvychvstaním. Svojim učeníkom hovorí o ňom už otvorene a dáva prísľub, že im ho v plnej miere zošle. Toto sa skutočne udialo na 50. deň od zmŕtvychvstania a 10. deň od nanebovstúpenia. V deň Turíc je plne zjavená Najsv. Trojica. Od tohto dňa je kráľovstvo, ktoré ohlasoval Kristus, otvorené pre tých, čo v neho veria. Duch Svätý v deň Turíc premenil ustráchaných apoštolov na odvážnych Kristových svedkov. V ľudských dušiach sa teda prejavuje tým, že ich posilňuje a posväcuje. Duch Svätý koná aj v samotnej Cirkvi. Tým, že ju buduje, vedie, pripomína aké má poslanie, povoláva ľudí do služby Cirkvi a obdarúva ich potrebnými darmi. Napriek všetkým ľudským chybám a nedostatkom, jasným dôkazom Božej prítomnosti v Cirkvi je jej vyše dvetisícročná existencia a zástup všetkých svätých. Duch Svätý udržiava Cirkev ako celok v pravde a vedie ju čoraz k hlbšiemu poznaniu Boha. Je to on, kto pôsobí vo sviatostiach a oživuje nám Sväté písmo. Ľudí, ktorí sa mu celkom otvoria, aj dnes zahŕňa darmi svojej milosti. Čím viac sa otvoríme Duchu Svätému, tým viac môže byť učiteľom nášho života a tým skôr nás zahrnie charizmami na budovanie Cirkvi. Najviac tak koná prostredníctvom siedmich darov, ktoré človek dostáva vo sviatosti birmovania. Sú nimi dar múdrosti, dar rozumu, dar rady, dar sily, dar poznania, dar nábožnosti a dar bázne voči Bohu. Sú to vlastne stále dispozície, ktoré robia človeka ochotnými riadiť sa vnuknutiami Ducha Svätého. Sv. otec Benedikt XVI. hovorí: „On nás vedie k stretnutiu s druhými, roznecuje v nás oheň lásky, robí z nás misionárov Božej lásky.“ Pán Ježiš používa neobvykle tvrdé slová, keď hovorí o hriechoch proti Duchu Svätému. Je ich spolu šesť a sú tými najvážnejšími previneniami sa proti Bohu, jeho láske.
1. Opovážlivo sa spoliehať na Božie milosrdenstvo – kto pácha hriech s vedomím, že mu ich Boh aj tak odpustí. Ide o výsmech a zneužitie Božieho milosrdenstva.
2. Pochybovať o Božom milosrdenstve a zúfať si – je to druhý opačný extrém, ide o hriech proti nádeji.
3. Odporovať poznanej zjavenej pravde – kto vo svojej pýche odmieta túto pravdu.
4. Závidieť blížnemu Božiu milosť – kto sa pohoršuje nad svätým životom iného.
5. Zatvrdiť si srdce proti spasiteľnému napomenutiu – kto neprijíma Božie rady do svojho života.
6. Tvrdošijne zotrvávať v nekajúcnosti – kto pohŕda odpustením vo sviatosti zmierenia a odmieta robiť pokánie, zmeniť svoj život k lepšiemu (napr. lotor na kríži)
Naopak ovocím Ducha Svätého ako píše sv. apoštol Pavol sú láska, radosť, pokoj, trpezlivosť, zhovievavosť, dobrota, láskavosť, vľúdnosť, vernosť, skromnosť, zdržanlivosť a čistota. Duch Svätý je teda veľkým Božím darom, Boh nám skrze svojho Ducha dáva závdavok a prvotiny zo svojho života lásky v Najsv. Trojici. Vďaka tejto sile Ducha môžeme prinášať ovocie lásky. Čím viac sa zriekame seba samých, tým viac Duch pôsobí, aby sme podľa Ducha aj konali.
9. článok viery: Verím v svätú Cirkev katolícku
Veľký nemecký teológ Karl Rahner povedal: „Cirkev je stará žena s mnohými vráskami. No je to moja matka. A na matku ruku nevztiahneš.“ Slovo Cirkev – ekklesia znamená vyvolenie. Nás všetkých, čo sme boli pokrstení a veríme v Boha, si vyvolil Boh sám. Spolu teda tvoríme spoločenstvo, zhromaždenie, čiže Cirkev. Táto Božia rodina sa utvára a postupne uskutočňuje v priebehu ľudských dejín podľa Božieho plánu. Náznaky máme už v Starom zákone, keď si Boh vyvolil Izrael za svoj národ a viedol ho do zasnúbenej zeme. Potom v plnosti času, Boží Syn položil základy svojej Cirkvi ohlasovaním blahozvesti, čiže príchodu Božieho kráľovstva. Aby splnil Otcovu vôľu, Kristus založil nebeské kráľovstvo na zemi. Cirkev je toto kráľovstvo. Pán Ježiš dal svojmu spoločenstvu štruktúru, ktorá bude trvať až do úplného zavŕšenia kráľovstva na konci sveta. Je to predovšetkým ustanovenie Dvanástich s Petrom ako ich hlavou. Ale Cirkev sa zrodila najmä z Kristovho úplného sebadarovania za našu spásu, ktoré uskutočnil na kríži.
Z otvoreného boku Krista vyšla krv a voda, to je začiatok a vzrast Cirkvi. Ako bola Eva utvorená z boku spiaceho Adama, tak sa Cirkev zrodila z prebodnutého srdca Ježiša Krista zosnulého na kríži. Keď bolo dielo spásy dokončené, bol v deň Turíc zoslaný Duch Svätý, aby Cirkev ustavične posväcoval. Vtedy bola Cirkev verejne zjavená pred zástupmi prostredníctvom kázania apoštolov a vtedy sa začína jej šírenie medzi národmi. Cirkev bude zavŕšená až v nebeskej sláve pri Kristovom druhom príchode. Cirkev vie, že tu na zemi je vo vyhnanstve a preto túži po plnom zjednotení sa s Kristom, svojím ženíchom. To sa nedá uskutočniť bez veľkých skúšok. A tie môžu prinášať i chyby a nedostatky. No i napriek tomu Cirkev vždy zostane tým, čím je – Božou prítomnosťou medzi ľuďmi. Preto by sme ju mali milovať tak, ako svoju matku. Úlohou Cirkvi je pokračovať v diele, ktoré začal Ježiš Kristus. Vykonávať Ježišove sviatosti, šíriť jeho slová a spasiť všetkých ľudí. Cirkev preto nie je iba nejaká inštitúcia, nejaký úrad. Cirkev je živé spoločenstvo pokrstených veriacich ľudí, ale zároveň je i Božím tajomstvom, v ktorom je On sám prítomný skrze svojho Ducha Svätého. Zakladateľom tohto ľudu je Boh Otec, jeho vodcom je Ježiš Kristus a zdrojom jeho sily Duch Svätý. Jeho zákonom je láska. A jeho cieľom je nebeské kráľovstvo. Základné znaky Cirkvi sú, že je jedna, svätá, katolícka a apoštolská. Jedna: tak ako je len jeden Kristus, môže existovať len jediná jeho nevesta, teda len jediná Cirkev. On je hlava, Cirkev je telo. Tak ako sa telo skladá z mnohých údov, a predsa tvorí jeden celok, aj jedinú Cirkev tvorí mnoho diecéz, ale všetky spoločne vytvárajú jedno telo – Cirkev. K odštiepeniu od jedinej Cirkvi dochádzalo v priebehu jej dejín pre odklon od Ježišovho učenia, pre ľudské chyby a pre nedostatok ochoty zmieriť sa medzi sebou. Dnešní kresťania nenesú nijakú vinu na historických cirkevných rozkoloch, ale majú napomáhať zjednoteniu svojimi modlitbami, dialógom a poznaním vlastných koreňov. Svätá: pretože Boh, ktorý v nej pôsobí je svätý. On ju posväcuje a v nej sa nachádza plnosť prostriedkov spásy. V nej s pomocou Božej milosti dosahujeme osobnú svätosť. Cirkev niektorých veriacich vyhlasuje za svätých, aby nám ich dávala za vzor a za orodovníkov. Katolícka: znamená všeobecná v zmysle úplná, celá. Kristus ju posiela k celému ľudskému pokoleniu, aby všetkým ľuďom ohlasovala radostnú zvesť, aby strážila a udeľovala všetky sviatosti a aby vyznávala celú vieru, ktorú jej odovzdal. Do plného spoločenstva katolíckej Cirkvi patrí ten, kto sa v jednote s pápežom a biskupmi spája s Ježišom Kristom vyznaním katolíckej viery a prijímaním sviatostí. Cirkev rešpektuje všetko, čo je v iných náboženstvách dobré a pravdivé. Váži si a podporuje slobodu vyznania ako jedno zo základných ľudských práv. Napriek tomu si je však vedomá, že Ježiš Kristus je jediným Spasiteľom všetkých ľudí. Iba On je cesta, pravda a život. Cirkev učí, že všetci ľudia, ktorí nie z vlastnej viny nepoznajú Krista a jeho Cirkev, ale úprimne hľadajú Boha a žijú podľa hlasu svojho svedomia, dosiahnu večnú spásu. Kto však spoznal Krista a predsa ho nechce nasledovať, nenájde spásu, lebo mimo Cirkvi niet spásy. Apoštolská: pretože je založená na apoštoloch, zachováva ich tradíciu a je vedená ich nástupcami. Apoštoli boli v rodiacej sa Cirkvi zárukou jednoty. Svoje poslanie a splnomocnenie odovzdali ďalej vkladaním rúk svojim nástupcom, biskupom a tak je tomu dodnes. V Cirkvi sú laici a duchovní, klérus. Ako Božie deti majú rovnakú dôstojnosť, ale sú poverení rozdielnymi úlohami. Úlohou laikov je budovať na celom svete Božie kráľovstvo. S nimi pôsobí i klérus, ktorému je zverená služba riadiť Cirkev, vyučovať a posväcovať. Laik nie je kresťanom druhej kategórie. Stále viac zjednotení s Kristom má rozvíjať milosť krstu a birmovania vo všetkých rozmeroch osobného, rodinného, spoločenského a cirkevného života, a tak uskutočňovať povolanie k svätosti určené všetkým pokrsteným. Cirkev má hierarchickú štruktúru, pretože Kristus ju takú založil. Hierarchia znamená posvätnú moc – služobné kňazstvo. Kristus koná prostredníctvom zasvätených osôb, ktoré môžu udeľovať sviatosti a s jeho splnomocnením vyučovať. Na čele tejto hierarchie stojí pápež. Je nástupca svätého Petra a viditeľná hlava Cirkvi, ktorá je zárukou jej jednoty. Má najvyššiu autoritu pri rozhodovaní vo vieroučných a disciplinárnych otázkach. Ako zástupca Krista na zemi je najvyšším pastierom Cirkvi. Bdie nad tým, aby sa ohlasovala pravá katolícka viera. Preto v otázkach viery a mravov, ktoré vyhlasuje prostredníctvom slávnostného aktu (ex cathedra) je pápež neomylný. Ide najmä o dogmy, základné pravdy viery. Vyhlasujú sa zriedkavo, naposledy tomu bolo v roku 1950, dogma o Nepoškvrnenom počatí Panny Márie. Biskupi zodpovedajú za miestnu cirkev a pod vedením pápeža majú aktívnu účasť na starostlivosti o celú Cirkev. Nikdy nemôžu postupovať v rozpore s pápežom, konať a vyučovať môžu iba v jednote s ním. Kňaz je spolupracovník biskupa pri ohlasovaní evanjelia a udeľovaní sviatostí. Svoju službu vykonáva v spoločenstve s ostatnými kňazmi a pod vedením biskupa, aby veriaci dosiahli vytúžený cieľ svojho života – spásu duší, čiže svätosť.