5. katechéza

10. článok viery: Verím v spoločenstvo svätých

Zahŕňa všetkých ľudí všetkých národov a čias, žijúcich, oslávených a očisťujúcich sa, t.j. putujúcu Cirkev na zemi, blažených v nebi a duše v očistci. Preto Cirkev má trojaký stav, oslávenú, trpiacu a putujúcu. Oslávená: tí, ktorí zomreli v stave posväcujúcej milosti a sú v nebeskom kráľovstve. Uctievame si ich ako žiarivé vzory viery. Svätí sú dôvernejšie spojení s Kristom, preto za nás orodujú a pomáhajú nám v našej slabosti, aby sme i my dosiahli svätosť. Môžeme ich prosiť o príhovor a utiekať sa k nim. Najväčšia úcta po Bohu patrí Panne Márii, lebo ona najdokonalejšie spĺňala Božiu vôľu a žila nepoškvrneným životom. Čiže Cirkev oslávená v nebi pomáha tej putujúcej. Trpiaca: to sú duše v očistci. Už nemôžu páchať hriechy, ale potrebujú sa očistiť od nich a od trestov za hriechy. Najviac im pomáha Cirkev putujúca, teda my. Svojou modlitbou, dobrými skutkami, obeťou svätej omše a odpustkami. Duše v očistci po úplnom očistení sa dostávajú do neba, prechádzajú do oslávenej Cirkvi, a budú orodovať za nás. Putujúca: všetci pokrstení a stále žijúci na zemi. Cieľom je dosiahnuť nebeské kráľovstvo, to znamená po smrti na základe dobre prežitého života ako odmenu zaň hľadieť na Boha z tváre do tváre. Inšpiráciou a zároveň pomocou sú členovia Cirkvi oslávenej.

11. článok viery: Verím v odpustenie hriechov

Touto pravdou viery vyjadrujeme svoju vieru a nádej, že v Cirkvi nám môžu byť odpustené všetky hriechy. Ježiš nielen sám odpúšťal, ale povolal k tomu aj Cirkev, keď jej prepožičal svoju moc oslobodzovať ľudí od hriechov. Dal túto moc apoštolom a tí ďalej svojim nástupcom. Kristus  tak koná službou kňaza, ktorý je prostredníkom jeho milosrdenstva vo sviatosti zmierenia. Odpustenie hriechov nie je možné bez prejavu ľútosti človeka a vyznaniu všetkých ťažkých hriechov. Samozrejme sa odporúča vyznávať i z ľahkých, aby človek poznal svoje chyby a nedokonalosti a aby silou milosti prameniacej zo sviatosti zmierenia dokázal sa stávať lepším a podobnejším na obraz Krista. Nejestvuje hriech, aj keby bol akokoľvek veľký a ťažký, ktorý by svätá Cirkev nemohla odpustiť. Krst je prvá a hlavná sviatosť na odpustenie hriechov, lebo odpúšťa dedičný hriech a robí z nás učeníkov Krista. Spoveď je potrebná, aby nám boli odpustené ťažké hriechy spáchané po krste. Sv. Augustín, ktorý sám spáchal množstvo hriechov, ale dokázal sa napraviť, nás povzbudzuje týmito slovami: „Keby nebolo odpustenia hriechov, nebolo by nijakej nádeje, keby nebolo odpustenia hriechov, nebolo by nijakej nádeje na večný život.“ No Boh nás miluje a preto vždy nám prejaví svoje odpustenie.

12. článok viery: Verím vo vzkriesenie tela a život večný

Túto pravdu vyznávame, pretože Kristus vstal z mŕtvych ako prvotina všetkých a dáva nám podiel na svojom večnom živote. Veriť a ohlasovať túto pravdu bolo podstatným prvkom viery už od jej počiatku. Kristus sám hovorí: Ja som vzkriesenie a život, kto verí vo mňa, neumrie naveky. Všetci ľudia, ktorí zomreli vstanú pri druhom slávnom príchode Mesiáša z mŕtvych. Jedni na oslávenie a druhí na zatratenie. Smrť je zakončením pozemského života, je následkom hriechu, ktorý človek spáchal v raji. Aj Ježiš podstúpil smrť, ale svojou poslušnosťou voči Otcovi a obetou svojho vlastného života, nad smrťou zvíťazil. Vďaka nemu kresťanský pohľad na smrť má iný rozmer. Liturgia nám to pripomína slovami: „Veď tým, čo veria v teba Bože, život sa neodníma, iba mení; a keď skončíme život v smrteľnom tele, máme pripravený večný príbytok v nebesiach.“ Cirkev nás povzbudzuje, aby sme sa na hodinu svojej smrti pripravili, aby sme prosili Božiu Matku o orodovanie za nás a aby sme sa zverili svätému Jozefovi, patrónovi dobrej smrti. Vzkriesenie tela teda znamená, že Boh vo svojej všemohúcnosti definitívne dá nášmu telu neporušiteľný a nesmrteľný život, keď ho mocou Ježišovho zmŕtvychvstania spojí s našou dušou. S tým súvisí i vyjadrenie poslednej pravdy – život večný. Ten nastane pri poslednom súde, kedy budú vzkriesení všetci mŕtvi. Ukáže sa holá pravda o vzťahu každého človeka k Bohu. Spravodliví budú naveky kraľovať s Kristom a tí, čo páchali zlo, budú naveky odsúdení na zatratenie. V tom spočíva viera vo večný život. Šťastie, blaženosť nebeského kráľovstva jej členom už nemôžu byť odňaté, nikdy neskončia. Ale tak je tomu i v prípade bolesti, smútku, samote, utrpeniu, ktoré budú prežívať v pekle, nedá sa už napraviť, zmeniť, je to stav trvalý. To má byť pre nás výstrahou a naopak život večný v radosti, tým najkrajším pozvaním, prisľúbením, ktoré nám Boh dáva. Vyznanie viery končí hebrejským slovom AMEN, čo prekladáme ako: tak je, nech sa tak stane. Znamená veriť Božím prisľúbeniam, Jeho slovám, prikázaniam a úplne sa spoľahnúť na Neho.